školský rok v spolku SOVA

Milí  rodičia,

školský rok sa nám pomaly končí a deti sa už určite tešia na záverečné školské výlety.

Aj školský rok v spolku SOVA sa blíži do cieľovej rovinky. Aby sme si naň pekne spomínali,  vybrali sme sa koncom júna spolu s deťmi zo sobotňajších kurzov, pani učiteľkami Cecíliou Kresch, Elenou Mandik a samozrejme aj s rodičmi na celodenný výlet na Slovensko.

Z Viedne sme vyrazili autobusom v počte 30 osôb a postupne sa k nám po ceste pridávali ďalší a ďalší. Po malom občerstvení v Modre sme na hrade Červený kameň absolvovali zaujímavú prehliadku, počas ktorej nám naša sprievodkyňa Veronika porozprávala historky zo života hradných pánov Pálfyovcov. Vysvetlila nám aj  špeciálne spôsoby maľby obrazov, na ktorých nás zo všetkých strán sprevádza zrak na obraze zvečneného pána Pálfyho. Niektoré deti tento jav testovali počas chôdze, ale i behom popri obrazoch. A naozaj: nielen pohľad urodzeného pána, ale aj špičky jeho topánok nás sledovali až do nasledujúcej miestnosti. Okrem iného sme na hrade mohli obdivovať unikátne maľby na strope, nádherný drevený nábytok a obrovské nástenné gobelíny.

Cez vyschnutú  hradnú priekopu sme sa presunuli do podhradia, ktoré mladí milovníci vtákov zo sokoliarskeho klubu Astur využívajú na ukážky sokoliarskeho umenia.  Sokoliarsky dvor na hrade Červený Kameň existuje už takmer20 rokov.  Vo svojom areáli má pekný náučný park a najväčšu kolekciu dravých vtákov na Slovensku – takmer  80 dravcov od maličkej sovičky kuvika až po veľkého orla. Mali sme tú česť spoznať najväčšieho slovenského dravca orola skalného, krkavce, sokoly, výry, ale aj Plamienku driemavú, vraj najškaredšiu sovičku na Slovensku. Nám sa vôbec taká  škaredá nezdala. Naopak, bola veľmi milá, šikovná a výborne vycvičená.  Ona sa - na rozdiel od jedného zvedavého sokola - po vyhliadkovom prelete nad cvičnou lúkou vrátila naspäť k svojej paničke. Takéto úlety dravých vtákov nie vždy skončia veselo. Pred rokmi nemenovaný nespolušný sokol zaletel až do Chorvátska, kde požiadal o azyl u chorvátskych sokoliarov. Cesta tam mu trvala tri dni. No a slovenskí sokoliari potrebovali takmer pol roka, kým vybavili všetky doklady a dostali milého výletníka (či záletníka ?) z Chorvátska späť domov.

V sokoliarskom areáli sme obdivovali aj  veľkú rodinku voľne žijúceho králika divého,  vzácny čínsky strom Ginko, takmer tristoročnú Sekvoju a majestátnu, prenikavo voňavú zakvitnutú  štyristoročnú Lipu. 

Ešte stihnúť krátky nákup perníčkov, prstienkov a malých suvenírikov v stánku pri východe z pekne upraveného zeleného hradného parku a už sa vezieme v autobuse smerom do Trnavy.  Musíme sa ponáhľať, aby sme sa stihli vyštverať na 76 m vysokú  trnavskú vežu, ktorá kedysi patrila k mestskému opevneniu. Je z nej naozaj pekný výhľad, pri ktorom sa mnohým zatočila hlava. To ale nie je veľký problém, lebo na Trojičnom námestí v Trnave v tesnej blízkosti mestskej veže sa nachádza divadlo Jána Palárika. Tam máme namierené, aby sme v príjemnom prostredí divadla a konečne v kľude (!) spoznali príbeh Malého princa.

Niektorých malých diváčikov celodenná únava úlne zmohla – v divadle doslova snívali svoj sen o princovi i princeznách a nenechali sa vyrušiť ani hudobnými, ani hereckými aktivitami na javisku.

Rozprávanie Malého princa, krehkej malej bytosti z iného sveta,  ukončilo naše putovanie po západnom Slovensku. Cestou do Viedne takmer všetky deti v autobuse zaspali a my, dospelí, sme mali dostatok času na „polnočné“ rozhovory a premýšľanie o skutočných hodnotách života.....

Elena