Odhalenie pamätnej tabule Jána Kollára vo Viedni

Málokto vie, že v známom Bethoveenhaus na Ungargasse 5 zomrel 24. januára 1852 veľký básnik slovenského národného obrodenia, kazateľ, učenec, archeológ a slavista Ján Kollár. Rakúsko-slovenský kultúrny spolok vo Viedni poveril slovenského umelca, akademického sochára Igora Mosného vyhotovením pamätnej tabule s bustou Jána Kollára, ktorá bola slávnostne odhalená vo štvrtok 7. októbra. tento rok si pripomíname 110. výročie prevezenia telesných pozostatkov Jána Kollára do Prahy, kde boli slávnostne uložené na cintoríne v Olšanoch. Pamätnú tabuľu venujú tejto veľkéj osobnosti slovenského národa všetci viedenskí Slováci.

Vo štvrtok večer sa na rohu Ungargasse a Beatrixgasse v 3.viedenskom okrese zišli početní hostia, aby si pripomenuli jednu z najvýznamnejších osobností slovenského národa, Jána Kollára. Pamätnú tabuľu odhalil Prof. ThDr. Július Filo, generálny biskup Evanielickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Július Filo vo svojom príhovore nielen vyzdvihol osobnosť Jána Kollára ako osobnosť nadnárodného významu, ale spomenul aj všeobecne jeho nie moc známe názory na mesto a vidiek. Kolár považoval mesto za dobrú pôdu pre rozvoj vedy a umenia, nie však za miesto, ktoré by v ľudí držalo v bázni a viere. Slovenský herec Ján Šimonovič predniesol verše P.O. Hviezdoslava i samotného Jána Kollára. Hosťom sa prihovoril podpredseda matice slovenskej Ján Bajaník a kultúrny atašé SR vo Viedni Sven Šovčík. Pán Šovčík sa poďakoval predstaviteľom RSKS, najmä jeho bývalému predsedovi, dnes predsedovi školského spolku Sova, Vladimírovi Mlynárovi za naozaj neúnavné úsilie, ktoré po siedmych rokoch od vyhotovenia tabule umožnilo nakoniec toto umelecké dielo aj naozaj na dome na Ungargasse 5 osadiť.

Ján Kollár sa narodil sa 29. júla 1793 v Mošovciach v Turčianskej stolici. Študoval na gymnáziách v Kremnici, Banskej Bystrici, v rokoch 1812-1815 na evanjelickom lýceu v Bratislave. Po dvojročnom vychovávateľskom pôsobení v Banskej Bystrici pokračoval v rokoch 1817-1819 v štúdiu evanjelickej teológie na univerzite v Jene. Tu spoznal nacionálne zmýšľanie nemeckej mládeže, zároveň pozoroval tienisté stránky nemeckého nacionalizmu: rozpínavosť, povýšenectvo a podceňovanie iných národov, najmä slovanských. Výstrahou pre budúcnosť Slovanov mu boli osudy zaniknutých slovanských kmeňov na nemeckom území.
V roku 1819 začína jeho tridsaťročné pôsobenie v Pešti, kde bol evanjelickým farárom na slovenskej fare. Tu založil slovenskú školu a čitateľský klub. Po revolučných udalostiach v roku 1849 bol vymenovaný za mimoriadneho profesora slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni a pôsobil v službách cisárskeho dvora. Počas svojho pobytu vo Viedni sa Kollár aktívne zapájal do života slovenskej komunity. V roku 1893 vydal spolok Tatran Životopis Jána Kollára, ako spomienku a uznanie jeho celoživotného diela. Jeden výtlačok tejto výnimočne cennej knihy, ktorá je svedkom našej tradície vo Viedni, sa nachádza v knižnici Rakúskeho-slovenského spolku na Otto-Bauer-Gasse.

V roku 1821 vydal Kollár svoju prvú básnickú zbierku Básně, ktorá sa stala základom pre jeho hlavné básnické dielo Slávy dcéra (1824). Spracoval v ňom historický a dobový pohľad na slovanské národy. Autor v skladbe spája cit ľúbostný (k jeho budúcej manželke Friderike Schmidtovej) s citom vlasteneckým. Program, ktorý básnicky vyjadril v Slávy dcere, teoreticky vysvetlil v rozprave O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími Slávskými (1836). Podal v nej plán na kultúrne zblíženie Slovanov. Vydal aj niekoľko filozofických traktátov, v ktorých sa zaoberal etymologickým výkladom slovanských mien v legendách a povestiach. K vzniku samostatnej slovenskej literatúry prispel zbieraním a vydávaním ľudových piesní, ktoré v rokoch 1834-1835 vyšli pod názvom Národnie zpievanky.
Po uzákonení spisovnej slovenčiny došlo k sporom medzi ním a Štúrovcami. Kollár, verný svojej myšlieinke o "československom kmeni", ostro vystúpil proti štúrovcom v zborníku O hlasové potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky.
Kollárovo archeologické a historické dielo Cestopis (1843) bolo impulzom pre jeho činnosť vo Viedni. Bol povolaný za vládneho radcu a univerzitného profesora slovanskej archeológie na Viedenskú univerzitu. V roku 1853 (rok po jeho smrti) vyšla jeho posledná publikácia Staroitalia slavjanská.

Kollár sa do dejín školstva zapísal ako autor viacerých učebníc: Čítanka anebo kniha k čítaní pro mládež ve školách slovanských v mněstech a dědinách (1825), Šlabikáře pro dítky (1826), avšak za prvotinu v pedagogickej tvorbe sa považuje Abecedár pro dítky (1823). Jeho šlabikáre neznamenajú výrazný pokrok v elementárnom čítaní, ale novátorstvom v slovenskej literatúre bolo ich obohatenie o zatiaľ nepoužívané estetické a náučné prvky. Kollárove čítanky nemali slúžiť len literárnej výchove, ich úlohou bolo školskej mládeži i pospolitému ľudu poskytnúť ucelený systém poznatkov o človeku, prírode, cirkvi a iných dôležitých a aktuálnych témach.

Menej známy, v porovnaní s Kollárovou básnickou tvorbou, je jeho významný prínos v vývoju a koncepcii školstva na Slovensku. V roku 1849 Ján Kollár vyjadril svoje predstavy o organizácii a študijnom pláne škôl v slovenskej časti Uhorska vo svojom spise, ktorý bol adresovaný Rakúskej monarchii. Preklad názvu spisu znie: „Myšlienky a plán časuprimeranej reorganizácie škôl a celkovej národnej výchovy v Rakúskej monarchii, najmä na Slovensku.“
V pláne hovorí o školskej výchove od materskej po vysokú školu. Je známe, že vychádzal z Komenského pedagogických zásad, najmä v prvej časti svojho spisu, dotýkajúceho sa predškolskej výchovy a ľudového školstva. Chce na Slovensku vybudovať hustú školskú sieť, hlavne škôl materských a ľudových. V druhej časti spisu navrhuje zriadenie materských škôl, ktoré by patrili pod ľudové školy. Vo vývoji malých detí venuje pozornosť najmä zmyslovej výchove a miernej disciplíne. Okrem úmyslu začínať s výchovou detí včas, uvádza ako ďalší dôvod pomoc rodičom, ktorí buď vychovávať svoje deti nevedia, lebo sami výchovu nedostali, alebo vychovávať nemôžu kvôli pracovným povinnostiam a veľkej chudobe. Deti by do materských škôl mali byť prijímané v druhom alebo treťom roku života a zotrvať v nich do šiesteho roku. Po materskej škole by deti automaticky prichádzali do škôl obecných.

Obecné školy nazýva na vidieku dedinskou školou, v mestách však nižšou meštianskou školou. V oboch školách výučba trvá štyri roky a je organizovaná do tried podľa ročníkov. Vyučovanie by v obecnej škole začínalo v piatom až siedmom roku žiaka a končilo jedenástym rokom. Vyučovacím jazykom by bol jazyk materinský. Prvý rok štvorročnej obecnej školy nazýva názorovou školou alebo intuitívnym vyučovaním. Ide o akýsi prechod od materskej školy k elementárnemu vzdelávaniu na obecnej škole. Ako „vedľajšie veci“ uvádza čítanie, písanie a kreslenie, ktoré sú doplnkom názorného vyučovania. Ďalšie predmety navrhnuté pre tento ročník sú náboženstvo, počty, geometria a spev. Druhý ročník nazýva „napodobňovacím“. V tomto ročníku prechádza od zmyslového poznávania ku vývinu chápania abstraktných pojmov. V tomto ročníku dieťa spoznáva pôvod, podstatu, následky, cieľ a rozličné pomery vecí a predmetov. Učí sa napodobňovať, vytvárať a nakresliť to, čo na neho citovo zapôsobilo. Tretí ročník je zameraný na poznávanie prírodných zákonitostí, osvojovanie si náboženstva, mravouky a rečových schopností. Deti by sa mali zoznámiť s domácimi, poľnými a lesnými zvieratami. Kollár do tohto ročníka zaraďuje aj cvičenia praktických zamestnaní, novinkou je samostatný predmet telesná výchova zameraná najmä na pohybové cvičenia. Štvrtý ročník Kollár charakterizuje ako „putovný“. Je zameraný na poznávanie cudzích krajín a ich porovnávanie s vlasťou. Popri predmetoch z nižších ročníkov sa začínajú vyučovať i „reálne predmety“, medzi ktoré zaraďuje ľudovú chémiu, ľudovú fyziku, ľudový národopis, geometriu, zemepis a dejepis slovanských a susedných národov.

Veľkú pozornosť vo svojom pláne venoval takzvaným meštianskym školám, ktorých učebný plán mal byť veľmi pestrý a bohatý. Diferencoval pojem meštianska a ľudová škola. Rozlišoval tri typy meštianskych škôl. Meštianska náuková škola mala byť zameraná na všestranné rozvíjanie vedomostí. Odporúčal výuku predmetov technického rázu ako vyššia chémia, fyzika, kaligrafia, geometria a počty, humanitné predmety, cudzie jazyky, ekonomiku, dejepis. Meštianska živnostenská alebo priemyselná škola bola určená pre prípravu žiakov na reálny život. Popri predmetoch ako chémia, fyzika, vyššie počty či ľudová architektúra sa žiaci oboznamovali s rôznymi druhmi tovaru a produktov. Povinne by sa vyučovala tiež antropológia, gymnastika alebo niekoľko cudzích jazykov.
Učivo meštianskej vednej školy obsahovaloe široké spektrum predmetov, od filozofie, psychológie, estetiky, cirkevných dejín až po geometriu.

Medzi vedecké školy zaraďuje gymnáziá a lýceá. Gymnáziá mali mať dve oddelenia - gramatickú a humanitnú školu. Každá z nich by mala dve triedy a trvať dva roky. Cieľom gymnázia bolo oboznámenie sa so starými jazykmi, ich literatúrami a následne príprava na štúdium na univerzite. Kollárovo gymnázium svojím obsahom poskytovalo humanistické vzdelanie. Na gymnázium malo nadväzovať právnické a teologické lýceum. Odborným školám nevenoval Kollár veľkú pozornosť.
Štúdium by podľa Kollára vrcholilo univerzitou, o ktorej vo svojom pláne bližšie neinformuje. Tiež uvažuje o založení rozličných spolkov, vedeckých spoločností, múzeí, galérií apod. Myslel aj na založenie sirotincov a ústavov pre slepcov a hluchonemých.
Vysoké nároky kládol na vzdelanie učiteľa. Jeho povinnosťou bolo podľa neho učiť tak, aby jeho slovám žiaci rozumeli. Kollár žiada od budúceho učiteľa, aby bol dobre pripravený na svoju prácu, dôkladne vzdelaný a hmotne tak zabezpečený, aby sa mohol naplno venovať škole a výchove detí. Nemal by mať iné zamestnanie, ktoré by ho živilo. Odporúča zakladať vzdelávacie ústavy pre budúcich učiteľov na obecných a meštianskych školách. Tiež vyslovil požiadavku pripravenosti učiteľov na výchovu postihnutých detí. Plán obsahoval aj zoznam pomôcok, ktoré škola potrebuje pri výchove a vzdelávaní. Pre výučbu telesnej výchovy žiadal vybaviť a založiť gymnastický kabinet, zakladať knižnice, čitárne a spolky, ktoré mali pomáhať pri samovzdelávaní učiteľov a žiakov.
Jánovi Kollárovi v duchu Komenského didaktických zásad išlo o cvičenie zmyslov, reči a umu. Tvrdil, že len vzdelávanie robí človeka skutočným človekom. Jeho pedagogické ídey mali veľký vplyv najmä na Štúrovcov a ich prostredníctvom i na ďalšie generácie slovenských pedagógov. Bol výborným kazateľom, básnikom, slavistom. V jeho diele vyvrcholila myšlienka slovanskej vzájomnosti. Za svoju prácu bol vyznamenaný mnohými poctami, medailami a diplomami zahraničných vedeckých spoločností. Jeho diela sú stálym predmetom skúmania slovenských i zahraničných historikov, literárnych kritikov, filozofov, teológov a pedagógov.

Dejiny školství a pedagogiky – Miroslav Somr a kol.
Základné pedagogické a psychlogické diela – Ľudovít Bakoš
Albert Reble – Dejiny pedagogiky
Kapitoly z dejín slovenského školstva a pedagogiky – Jozef Pšenák
Dejiny školstva a pedagogiky – T. Srogož, J. Mátej, J. Schubert

Spracovala Martina Vígľašská

Beethovenhaus na Ungargasse 5 v 3. viedenskom okrese bol postavený podľa návrhu architekta Franza Wipplingera v rokoch 1801-1802. Budova patrí medzi architektonicko, umelecko a kultúrnohistoricky významné stavby vo Viedni a v roku 1978 bola zaradená medzi kultúrne pamiatky mesta Viedne. V dome, pôvodne nazvanom ako „dom u krásnej otrokyne“ sa zrkadlí neskoršie pôsobiaca jozefínska epocha. Kultúrnohistorický význam dosiahla stavba až v čase, keď sa stala bydliskom Ludwika van Beethovena, ktorý sa sem na prvé poschodie nasťahoval v decembri v roku 1823. Tu pokračoval v komponovaní a o rok neskôr dokončil jedno zo svojich najvýznamnejších diel - 9. Symfóniu.