13:34 31.Okt 2004 (počet komentárov: 0)
Kde bolo tam bolo, za vysokými horami a zelenými lúkami, kde sa smiech hrsťami rozdával a vtip náručou prijímal, bolo raz jedno malé, utešené, slovenské kráľovstvo. Uprostred kráľovstva rástol nádherný, zelený štiavnický les a z neho sa vypínal kopec Sitno, ktorého vrchol, vysoký 1009 m, sa takmer dotýkal neba. Pod týmto vysokým kopcom na kraji lesa stál šesťdesiat rokov starý, krásny, drevený zámoček a nad jeho vstupnou bránou bolo veľkými, tlačenými písmenami napísané:
ŠKOLA V PRÍRODE POD SITNOM.
Jedného pekného, slnečného dňa, bol to posledný augustový piatok, išla okolo dreveného domčeka výprava dvadsiatich detí z Maďarska. Deti zaklopali na dvere a spýtali sa po slovensky:
„Zámoček, zámoček, kto v tebe býva?“Onedlho išla okolo skupina štrnástich detí z Rakúska. Deti zazreli drevený zámoček, tiež sa im veľmi zapáčil, a aj oni v ňom chceli bývať. Zaklopali odvážne na dvere a spýtali sa po slovensky:
Zo zámočka sa ozvalo : “My, maďarské detičky, čo sa učia spievať pekné slovenské pesničky! Poďte bývať s nami!”
Rakúske deti nebolo treba dvakrát núkať, s hlasným “Hurá !” sa vrútili dnu. A tak bývali maďarské a rakúske deti v slovenskom, drevenom zámočku spolu.
O krátky čas prechádzala okolo skupina trinástich detí z Ukrajiny. Ten krásny, drevený zámoček sa im tiež zapáčil, a aj oni zaklopali na dvere. Staré, drevené dvere vydržali aj tento silný nápor a pani učiteľka sa po slovensky spýtala:
„Zámoček, zámoček, kto v tebe býva?““My, maďarské detičky, čo sa učia spievať pekné slovenské pesničky a my, rakúske detičky, čo na Slovensku radi navštevujú svoje babičky! Poďte bývať s nami!”
A tak sa do dreveného domčeka nasťahovali aj deti z Ukrajiny a tešili sa, ako sa im tam bude všetkým spolu dobre bývať.
Pod Sitnom sa zišlo spolu štyridsaťsedem detí z troch krajín Európy - z Maďarska, Rakúska a Ukrajiny. Strávili sme tam nezabudnuteľne krásny, posledný prázdninový týždeň.
Príroda Štiavnických vrchov bola úžasná. Mali sme nádherné počasie a výbornú partiu. Deti sa veľmi rýchlo skamarátili a rozprávali medzi sebou naozaj po slovensky! Čo sme si mohli želať viac?
Deti mali pripravený bohatý program. Hneď v prvý deň sme zdolali 1009 m vysoký vrch Sitno a mohli sme sa kochať krásnym výhľadom na Štiavnické vrchy. Druhý deň sme ako baníci sfárali do štôlne Bartolomej. Spoznali sme banskú tmu i banský mesiac, a napokon sme vykúpili takmer všetky kamienky, prívesky a korálky v banskom múzeu. Inokedy sme obdivovali krásy kastieľa a parku v Svätom Antone. Veľmi zaujímavé boli výlety na Starý a Nový hrad v Banskej Štiavnici, spojené s prehliadkou mesta.
Nemôžem zabudnúť ani na svietiace oči detí pri predvádzaní ukážok sokoliarstva alebo jazdení na koníkoch na ranči Nádej.
Deti sa štyri dopoludnia intenzívne venovali slovenčine pod dohľadom učiteliek Renáty Holíčkovej a Zuzany Husarčíkovej zo ZŠ v Banskej Štiavnici a musím povedať, že sme nemali ani jedného záškoláka! Určite sa o to zaslúžila aj študentka pedagogickej fakulty Viktória Musilová, ktorú si deti veľmi obľúbili.
Program sme si sami obohatili o množstvo vlastných športových a večerných kultúrnych aktivít ako maľovanie, "bastlovanie", volejbalový turnaj, futbal, skákanie na švihadle, badminton a ping-pong.
Beh Ústavy SR v Banskej Šiavnici mal tento rok i našou zásluhou mimoriadne bohatú účasť a niektorým deťom sa ušli aj pravé slovenské medaily.
Úspešní sme boli aj v čistote izieb - dievčatá vyhrali prvé miesto bez straty jediného bodu. Nezaprú sa v nich šikovné slovenské gazdinky. Zato naši chlapci bezkonkurenčne obsadili posledné miesto! To bolo tiež od začiatku každému jasné.
Frederika a Katka úspešne moderovali Miss a Mister Sitno 2004, kde samozrejme zabodovali naše usmievavé krásky “Maxima, Vincentína, Martina a Richarda” a naši mistri “Giovanni-Nadja, Július, Andy a Alex” boli tiež absolútne cool. Karneval by určite nebol správnym slovenským karnevalom bez našej Danky a Janky čiže Alexandry a Andrey, čertíka Martinky, plavcov Richarda a Vincenta, mačičky Nadji a divadelnej trojice - Frederiky, Viktora a Katky - v humornom príspevku “Návšteva v blázinci“. Zabudnúť sa nedá ani na večerné diskotéky, kde sme sa celkom dobre vyrovnali aj maďarským talentovaným tanečniciam. Naši piati, okrem iného najlepšie po slovensky hovoriaci chlapci boli obletovaní zo všetkých strán. Maďarky to na nich skúšali ladným tancom, Ukrajinky zase písomnou formou - chlapci nestíhali odpisovať na ich početné listy a pozvania - no rakúske dievčatá si ich dobre strážili vo dne i v noci! A nakoniec, v posledný deň pri rozlúčke plakali úplne všetci!!!
Tak sme si v krásnom, drevenom zámočku pod Sitnom žili veselo, šťastne a spokojne desať krásnych, letných, slnečných, prázdninových dní. Boli by sme tam bez rodičov, bez starostí, bez peňazí a bez školských povinností zostali i dlhšie, keby nám 4. septembra 2004 nezazvonil školský zvonec a tejto krásnej, skutočnej, slovenskej rozprávky bol koniec!
Na záver snáď už len Viktorov výrok: "Je tu super, ja prídem určite aj na budúci rok!"