Zogrod 2004

Za siedmimi horami a siedmimi dolami bola raz jedna dolinka a v dolinke dedinka. Do tej malej dedinky zavítali umelci, maliari, bábkari a divadelníci, aby v malom amfiteátri, ktorý keď sa rozloží, tak z neho bude chalupa, hrali divadlo, čarovali a vystrájali a vo veľkej šope, kde kedysi bývalo seno, rozvešali svoje obrázky a obrazy a rozprávali o umení...

Malú Frankovú treba na mape Slovenska naozaj hľadať. Dedinka sa ťahá pozdĺž kľukatej cesty lemovanej vrcholmi Spišskej Magury. Učupené domčeky v štýle tradičnej ľudovej architektúry ustúpili socialistickým „štokovcom“ a typický goralský ráz dediny sa rokmi strácal. Život je plný zmien, odchodov a návratov. Rodina Čarnogurských má korene práve v tejto dedinke. Dedko tu bol pred vojnou starostom, jeho synovia, dcéra, vnuci a vnučky sa rozpŕchli do sveta, až sa jeden z toho sveta vrátil. Ivan Čarnogurský ml. emigroval v roku 1985 s rodinou do Rakúska a po „nežnej“ sa pracovne vrátil na Slovensko. Otvorenie hraníc po revolúcii neznamenalo pre neho len návrat do rodnej Bratislavy, ale aj návrat ku koreňom, na severné Slovensko, na Malú Frankovú.

Na Malej Frankovej likvidovali gazdovstvá až v roku 1983. V päťdesiatych rokoch boli takéto poľnohospodársky „neatraktívne“ obce v tieni kolektivizačných záujmov. No potom gazdom brali z roka na rok viac a viac pôdy, až im ju napokon zobrali všetku. Z nepochopiteľných dôvodov im nenechali ani tzv. záhumienky. Obraz krajiny sa začal negatívne meniť. Socialistický veľkochov oviec v neďalekých Hanušovciach sa nerozrastal tak, ako si to „kolektivizátori“ predstavovali a dovtedy tradičné ovčiarstvo začalo upadať. „Príčinu nevedeli pochopiť a pritom to bolo také jednoduché. Gazdiné, ktoré boli celý život samy sebe paniami a čo povedali, to platilo, síce nemali vzdelanie, ale gazdovstvo viedli zdravým sedliackym rozumom. Po kolektivizácii museli ísť do zamestnania a bez vzdelania mohli tak akurát umývať riad a robiť podradné práce. Ich osobnosti boli veľmi degradované! Za socializmu platil zákon, že každá žena musela chodiť do práce. Muži tak isto nemali žiadne vzdelanie a tak chodili na týždňovky robiť do baní. Od roku 1983 do roku 1989 sa táto dedina sociálne a hospodársky úplne rozpadla. Ani po roku 1989 sa nepodarilo roľníctvo zrekonštruovať do takej podoby ako tu fungovalo do roku 1983. Spoločenská zmena z nedávnej minulosti bola taká silná, že následky táto dedina nesie prakticky dodnes, “ dodáva Ivan Čarnogurský ml.

Roky nekosené lúky a stráne, umelo vytvorené veľkoplošné pasienky zmenili idylický ráz krajiny na Zamagurí. Chcieť sa prakticky zo dňa na deň začať venovať turistickému ruchu a hľadať pre dedinu nové zdroje príjmov, to si vyžaduje veľa zmien jednak v myslení ľudí, jednak v stave krajiny. „Keď chcú ľudia odolávať konkurencii, neostáva im nič iné, len sa spojiť s druhými. V týchto dedinách aspekt spájania sa ešte nie je dobre vyvinutý. V tom je ich veľký problém - nevedia si urobiť spoločný marketing obce, zohnať turistov, dohodnúť sa na tom, aby obec dostala ráz, aby bola čistá. Jeden má dom murovaný, pekný, ale to mu nepomôže, lebo druhý má okolo neho špinu a neporiadok. Chcel by som tu pomôcť, ale nie násilne, nie nejakým poučovaním alebo príkazom, ale príkladom, aby ľudia videli a pochopili, že sa oplatí medzi sebou spolupracovať, že sa oplatí stretávať sa, dať tým druhým niečo aj z toho svojho, a že potom sa budú o vás zaujímať aj iní.“

Na starootcovskom dome na Malej Frankovej chalupárčila rodina Čarnogurských odkedy dedko odišiel do Bratislavy. Vnuk Ivan kúpil polorozpadnuté gazdovstvo s veľkým dvorom na začiatku dediny. „Pri rekonštrukcii domu, lepšie povedané budov sme uplatnili tradičný, z krajiny a podnebných podmienok vychádzajúci urbanistický štýl, navonok sme doslova skopírovali prvky ľudovej architektúry. Vzniknuté vnútorné priestory sú proporciou moderné, poskytujú na jednej strane veľa miesta pre stretávanie a komunikáciu ľudí, na strane druhej v ubytovacích častiach sa hosťom poskytuje dostatočná intimita.“

Myšlienku vytvoriť priestor, kde sa môže stretnúť viac ľudí, rodina a priatelia, ale aj obchodní partneri i zamestnanci firmy IPEC Projektmanagement, ktorú Ivan Čarnogurský mladší vedie, rozvinul o možnosť priniesť do typickej zaspatej dedinky na severnom Slovensku nové impulzy, spojené s takzvanou „jemnou“ alebo agrárnou turistikou.

Slovensko, dnes už nielen vtipne označované za malé Švajčiarsko, má obrovský prírodný potenciál. „Dnešný turizmus už pozná svet a hľadá miesta, kde si krajina zachováva harmóniu s minulosťou, kde vie turistovi niečo z toho minulého, súčasného i budúceho sprostredkovať, aby sa cítil „ako v inom svete“, príjemnom a harmonickom. To bohužiaľ z týchto slovenských dedín zmizlo a myslím, že na Frankovej sa to nepodarí opraviť ani jedným, ani viacerými kultúrnymi podujatiami. Chápem to však ako jeden z našich silných záväzkov voči našim pradedom, ktorí tu žili a túto krajinu obhospodarovali,“ vyznáva sa Ivan Čarnogurský a pokračuje: „Chceli by sme naším architektonickým impulzom domácich inšpirovať, aby pochopili, že sa dá moderne žiť a zároveň si zachovať tradičné hodnoty ľudovej architektúry v malebnom krajinnom prostredí. Turizmus však predstavuje dve stránky jednej mince. Prináša hospodársky rast, prichádzajú s ním ľudia iných kultúr, s inými návykmi, predstavami a požiadavkami, s iným jazykom. Tá druhá strana mince je udržať si tie hodnoty, pre ktoré tam turisti prišli. Na to sa treba pripraviť, lebo turistický „boom“ môže človeka i celú dedinu aj negatívne zmeniť.“

„Názov kultúrneho festivalu vznikol veľmi jednoducho, každé gazdovstvo na Malej Frankovej má meno podľa rodiny, ktorá tam žila. Prvý dom v dedine sa volá „do Pietra“, ďalší „do Paulušov“, „do Jaška“, a ten náš „do Zogroda“,“ vysvetľuje Ivan Čarnogurský ml. a pokračuje: „Oslovili sme pána profesora Bergera z Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, aby jedno výtvarné sympózium, ako oni nazývajú plenér, urobil práve na Malej Frankovej.“ Na dvojtýždňovom sympóziu sa zúčastnili šiesti akademickí maliari a keďže boli na Frankovej, maľovali Magurku, skosené lúky s kopami sena pod ťažkými tmavošedými oblakmi, krajinu pokropenú štedrými júlovými dažďami ... Vo svojom diele zvečnili Malú Frankovú. „To je vlastne to, čo sme chceli urobiť. Ľudia sú stále uzavretí do seba, ale nie v zlom, len tá životná skúsenosť a tá životná realita ich tak nejako drží. A zrazu vidia, že tá Malá Franková sa môže zviditeľniť,“ zdôrazňuje Ivan Čarnogurský. Vernisáž umeleckých obrazov sa konala už v rámci samotného festivalu Zogrod 2004 v sobotu 7. augusta. Bola ich plná šopa... ale nepredbiehajme.

Prípravy na podujatie boli veľmi spontánne. Pretože sa v dedine stavia nová drevenica, využili ešte nespracované drevo na stavbu provizórneho amfiteátra. Publikum sedelo na hradách - lavičkách, ktoré tak isto ako pri starých gréckych amfiteátroch boli osadené do prírodného svahu nad stodolou. Dokonca sa podarilo lacno kúpiť aj filmové plátno, takže dedinčania mali po celý týždeň kino.

V sobotu poobede začal festival otvorením a vystúpením folklórneho súboru Maguranka. Nasledovalo vystúpenie skvelého putovného divadelného súboru Teatro Tatro s predstavením O stvorení sveta alebo O tom, ako pánbožko stvoril svet, ako mu anjel pri tom pomáhal a čert škodil. Tým najmenším, ale aj tým skôr narodeným milovníkom bábkového divadla sa predstavil súbor Antona Anderleho. Rómska kapela „Kačica“ a goralská kapela „Flisok“ sa cez prestávky starali o veselú atmosféru. Nakoniec, keď sa zotmelo, prišlo to, čo na Malej Frankovej ešte nebolo. Na doskách, ktoré znamenajú svet (v tomto prípade na doskách z ešte nepostavenej chalupy), vystúpilo v tejto goralskej dedinke po prvý raz činoherné profesionálne divadlo. Režisér Peter Gábor uviedol skvelých protagonistov Divadla Andreja Bagara z Nitry Adelu Gáborovú a Jožka Dóczyho s predstavením L. Razumovskej „Námestie“. Ten večer bola celá dedina v tme, vo všetkých domoch bolo pozhasínané, lebo všetci Frankovčania boli v divadle na úbočí „u Zogroda“. Príbeh dvoch bezdomovcov, plný lásky i zúfalstva si získal srdcia divákov.

„Iste ste si všimla, že Peter Gábor program uvádzal v čižmách, širokých gatiach a košeli. V čižmách preto, že u nás tri týždne predtým pršalo a vo fraku nie preto, že nám nešlo o nejaký absolútny perfekcionizmus. Ale opačne, chceli sme ľuďom ukázať, že svet má o nich záujem. Ale nie tak, že sem len niekto náhodou zablúdi, ale že sme to zorganizovali kvôli nim, že oni museli vysloviť svoj súhlas, že im to tiež musí niečo hovoriť, že musia tomu rozumieť a nemať z toho strach. Či sa nám to podarilo, či sme dosiahli vytýčený cieľ, to už musíte posúdiť vy ostatní.“

Kultúrny festival Zogrod 2004 určite splnil to, o čom jeho organizátori snívali. Dedinčania stratili ostych pred „veľkou„ kultúrou. Mali možnosť vidieť, ako sa javisko skladalo a rozkladalo. Videli hercov v civile a potom v kostýmoch, videli, ako sa stavali kulisy, ako sa skúšalo osvetlenie. A ešte niečo, pochopili, že umelcom stoja za to, aby do Malej Frankovej prišli a to im dodalo sebavedomie. Ivan Čarnogurský ml. dodáva: „Bol by som nerád, keby to zaniklo - nie kvôli mne, ale práve kvôli týmto ľuďom.“