Emília Hrabovec: ,,Som človek hľadajúci pravdu”

Emília Hrabovec,,Som človek hľadajúci pravdu”

Cesty k poznaniu Emílie Hrabovec, rodáčky z Bratislavy, viedli cez najlepšie európske univerzity, jej akademická kariéra je dláždená húževnatou prácou a smeruje k jedinému cieľu, nájsť pravdu. Nájsť pravdu o histórii Európy od jej kolísky až po dnešok a na základe tohto poznania apelovať na udržanie nenahraditeľných hodnôt – identity človeka ako osobnosti, ako súčasti národného spoločenstva. S Emíliou Hrabovec sa rozprávala Ingrid Konrad.

Ak by ste sa mali predstaviť sama, čo by ste o sebe povedali?

Keby som sa mala predstaviť oficiálne, poviem, že som historička a univerzitná pedagogička. Keď neoficiálne, tak som človek hľadajúci pravdu. Nie v transcendentnom zmysle, pretože tu ako katolíčka stojím na pevnej pôde, ale v zmysle ľudskom, historickom.

Ste rodáčka z Bratislavy a dnes v tomto meste opäť žijete. Medzi návratom a odchodom uplynulo vyše dvadsať rokov, ktoré ste strávili mimo Slovenska. Ako ste sa dostali do zahraničia?

Nechcela som študovať v komunizme, ale vo svete, o ktorom som mala ilúziu, že je slobodný a dovolí mi tú moju pravdu naozaj hľadať. Tým, že som zrelativizovala slovo sloboda, nechcela som poprieť, že som naozaj mala možnosť študovať na dobrých univerzitách pod vedením dobrých učiteľov a nadobudnúť poctivé vzdelanie. Chcela som len načrtnúť, že to, čo sme si mnohí za mladi predstavovali pod slobodou, nie vždy musí zodpovedať tej realite, v ktorej žijeme.

Aké boli vaše začiatky v cudzom prostredí?

Veľmi citlivo a intenzívne som si uvedomila, kto som, odkiaľ pochádzam, aká je moja identita a že veľká čas tejto identity zostala doma na Slovensku, na ktoré som sa za vtedajších okolností nemohla vrátiť. Na druhej strane som si ale aj veľmi vážila príležitosti, ktoré som mala – aj keď opäť si uvedomujúc, že nie je všetko zlato, čo sa blyští, ako sa ľudovo hovorí. Putá, ktoré nás obmedzujú, boli a budú všade. Niekedy sú utkané len z jemných hodvábnych vlákien, ktoré sotva vidíme, ale cítime, inokedy sú z tvrdých želiez, aké boli za komunizmu.

Študovali ste na univerzitách v takých európskych metropolách vzdelania, ako Freiburg, Bazilej, Mníchov a Viedeň – čo Vám dali?

Vo Freiburgu som začala študovať odbor nové a najnovšie dejiny – takto definovali Nemci na viacerých univerzitách odbor histórie, ktorý sa koncentroval predovšetkým na obdobie od 16. storočia až do súčasnosti. Zároveň ma zaujímala filozofia a jazyky, ktoré dopĺňali základné štúdium histórie.
Univerzitu som zmenila, lebo vtedy bolo v Nemecku zvykom, že tzv. základné štúdium študent absolvoval na jednej univerzite a tzv. hlavné štúdium po prvých štátniciach až do diplomových skúšok na druhej univerzite. Medzitým som sa vybrala na dva semestre na skusy do Švajčiarska, pretože to bola krajina, ktorá ma vždy fascinovala svojou minulosťou, svojím politickým systémom, spolužitím štyroch národov, jej kultúrou a stretaním sa rôznych prúdení. Preto som ju chcela spoznať zblízka. Potom som sa vrátila do Nemecka a už som bola v Mníchove takmer hotová so svojím štúdiom, keď som sa vydala do Rakúska. Ukázalo sa, že je veľmi zložité zaťažiť manželstvo cestovaním medzi Viedňou a Nemeckom, preto som zložila diplomové skúšky vo Viedni na Inštitúte pre východoeurópske dejiny, kde som pokračovala aj doktorátom, kde som sa habilitovala a kde ma vymenovali za mimoriadnu profesorku. Tu dnes ešte v malej miere, popri mojej profesúre na Katedre histórie Trnavskej univerzity v Trnave, aj pôsobím.

S akými témami prichádzajú za Vami Vaši slovenskí doktorandi?

Vo Viedni je zvykom, že doktorandi si svoje témy vyberajú sami, na Slovensku je to naopak: profesori vypisujú témy na doktorát. Vždy som však otvorená aj pre návrhy študentov. Prichádzajú predovšetkým s témami z 20. storočia, ktoré sú zväčša z oblastí dodnes trpiacich nedostatkami skutočného poznania a vecného výskumu. Sú to obdobia prvej Slovenskej republiky, komunistickej vlády, vojny v rôznych podobách vo vzťahu povedzme ku katolíckej cirkvi alebo naopak, vzťah cirkvi k fenoménu vojen v 20. storočí. Rôzne myšlienkové prúdenia, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili 20. storočie, medzinárodné alebo diplomatické vzťahy v strednej Európe na križovatkách 20. storočia.

Kedy vznikla sa u Vás zrodila myšlienka orientovať sa na tému histórie katolíckej cirkvi?

Touto témou sa zaoberám už veľmi dávno, tak v dimenzii partikulárnej cirkvi slovenskej, ako predovšetkým v dimenzii univerzálnej, dejín a diplomacie Svätej stolice v kontexte medzinárodných vzťahov a duchovných prúdení. To je téma, ktorá sa samozrejme v tomto širokom zameraní rodila postupne, ale jej prvý zárodok som nosila v kútiku duše už dávno. To bol tiež jeden z popudov, pre ktorý som sa rozhodla odísť do zahraničia, pretože za vlády komunizmu študovať cirkevné dejiny bolo jednoducho nemožné, pokiaľ človek nechcel zradiť svoje svedomie a robiť lacného propagandistu v komunistickej réžii. Nakoniec som sa k tomuto cieľu dostala, ale tá cesta nebola ani priamočiara, ani jednoduchá, pretože aj pre moje povolanie platí staré rímske ,,Primum vivere, deinde philosophari", t.j. najprv žiť, až potom filozofovať a keďže aj ja som musela žiť, tak som si na doktorát musela zvoliť tému predateľnú – tému svetskú, ktorú bolo možné aj predať na trhu akademických ideí. Preto som písala prácu na politickú tému z 20. storočia. Až vo fáze prípravy na habilitáciu som bola slobodná. Mohla som si zvoliť vlastné priority podľa toho, kam ma ťahalo srdce.

Keď si spojím tú Vašu cesta hľadania slobody a zároveň túžbu poznať históriu Európy s Vašou prácou, nedá mi neopýtať sa: Považujete históriu katolíckej cirkvi a Svätej stolice za kultúrne podhubie starého kontinentu?

Áno, bezpochyby a bez ohľadu na to, v akej situácii sa dnes ten-ktorý človek v Európe názorovo nachádza. Z historického hľadiska je jednoducho nepopierateľnou pravdou, že Európa je tým, čím je vďaka kresťanstvu. Naše morálne predstavy vychádzajú z desatora a z Kristovho prikázania lásky. Aj keď ho nedodržiavame, v hĺbke nášho svedomia cítime, že konáme nesprávne. Antropológia, ktorá je v nás hlboko zakorenená, je v zásade antropológiou kresťanskou, pohľad na človeka vychádza z jeho dôstojnosti, ktorá vyplýva z kresťanského ponímania človeka ako Božieho stvorenia, ktorého dôstojnosť je neodcudziteľná, neprepožičiava ju nejaký ľudský zákon, preto mu ju ani žiadoen ľudský zákon alebo ľudská zloba nemôžu odňať. Alebo fenomén mobility, pohybu, ktorý dnes považujeme za znak modernej sekularizovanej a globalizovanej spoločnosti. V skutočnosti to bola práve univerzialistická kresťanská Európa, ktorá už pred stáročiami otvárala brány pohybu. Väčšinou sa mobilita spájala s náboženskými úkonmi, s púťami, so štúdiom na univerzitách, ktoré boli veľmi úzko späté s cirkvou a ponúkali vzdelanie a diplomy uznávané opäť v celej kresťanskej Európe – dávno predtým, než začali vznikať moderné právne úpravy o uznávaní štúdií. Kresťanské korene Európy však niekedy ilustrujem študentom aj na zdanlivých banalitách. Napríklad to, čo nazývame voľný čas, dovolenka. Inde vo svete, v iných kultúrach bolo také niečo neznáme a nemysliteľné. Iba kresťanský svet mal svoje kresťanské sviatky a keď si vezmeme ceruzu a papier a spočítame ich, tak zistíme, že v stredoveku mali ľudia viacej voľna do roka – voľna, ktoré bolo aj vrchnosťou nedotknuteľné - než majú dnes dovolenky, aj tí, ktorí ju majú relatívne veľkorysú…

Minulý rok ste dostali za svoju monografiu ,,Svätá stolica a Slovensko v kontexte medzinárodných vzťahov” cenu Rakúskej akadémie vied – Cenu Richarda Georga Plaschku. Aký význam má pre Vás toto ocenenie?

Túto cenu začala Rakúska akadémia vied udeľovať práve v tom roku, keď som ju dostala ja, takže som prvá laureátka. Cena mi bola udelená nielen za túto knihu, ale v dekréte sa hovorí, že je to cena aj za celé moje doterajšie vedecké dielo. Že si túto cenu osobitne vážim, to súvisí tak trochu s mojím akademickým vývojom. Zakladateľom tejto ceny bol nebohý profesor Richard Georg Plaschka, bývalý rektor viedenskej univerzity a dlhoročný prezident nášho inštitútu. Človek, ktorému za mnohé vďačím, pretože to bol práve on, ktorý ma priviedol na univerzitu. Človek, s ktorým som si veľmi dobre rozumela, napriek tomu, že nás delili celé generácie. Mali sme názorovo aj ľudsky k sebe veľmi blízko, hoci som si niekedy veru aj poplakala nad tvrdým režimom, akým ,,vládol” na inštitúte. Ale na druhej strane som si vedela nesmierne vážiť, že si vždy našiel čas aj na niekoľkohodinové rozhovory. Cestovali sme spolu na rôzne podujatia. Nebál sa ma poslať do zahraničia aj ako začiatočníčku - ,,zelené ucho”. Jednoducho mi prikázal: ,,Pôjdete a bez diskusie!” No a tak som musela skočiť do studenej vody a dnes som mu za to vďačná, pretože ma to niekam priviedlo. Keby ma bol iba držal ako kvetinku v skleníku, tak by som sa zrejme dobrovoľne nebola tak rýchlo odvážila na klzkú akademickú kariéru.

Vo Viedni ste zostavovateľkou a spoluautorkou publikácie ,,Unbekannte Minderheit”, čo po slovensky znamená ,,Neznáma menšina”. Ktorá je tá neznáma menšina?

Slováci! Sú to Slováci, ktorí žijú na území Rakúska od nepamäti a to nie je lacná floskula, ktorá sa hodí do lacných úvodov príležitostných rečí, ale historická realita. Možno jednoznačne historicky a archeologicky dokázať, že už v 8. a 9. storočí žili na tomto území. Potom sa vplyvmi ako asimiláciou ich stopy strácajú, nové prúdy prichádzajú v 15. a 16. storočí. Od konca 18. a v 19. storočí prichádzajú ďalší prisťahovalci, predovšetkým za prácou, ďalej v období medzi dvoma svetovými vojnami, a tak postupne sa formuje slovenská menšina, alebo -– aby sme to povedali dnešným politicky korektným jazykom -– slovenská národnostná skupina v Rakúsku. Slováci žili jednak vidieckym spôsobom života v niektorých obciach v Dolnom Rakúsku – to sú staré osídlenia. Žili v mestách ako obchodníci, pomocní robotníci, remeselníci, ale aj v akademickom prostredí – študenti, vedci. Mali sme tu vlastných priemyselníkov a podnikateľov, ich stopy nachádzame v tých najvyšších politických kruhoch v 19. a 20. storočí. Takže menšina to bola veľmi prítomná a aktívna. Ale aj vďaka tomu, že Slováci vtedy neboli vnímaní ako samostatný národ, tak ani menšina nebola vnímaná pod jej vlastným národným menom. Nazývali ich všelijako: Kroboten – čo je dialektový názov pre burgendlandských Chorvátov, alebo si ich plietli s Čechmi a nazývali ich Česi, alebo vystupovali pod titulom Uhri, pretože mali uhorské štátne občianstvo, pretože pochádzali z Uhorska. Preto ich je aj štatisticky ťažko zachytiť, pretože ako štatistická jednotka nikde nevystupujú, ani pri sčítaniach ľudu, ani v policajných dokumentoch. Vystopovať ich možno iba nepriamym spôsobom. Preto si osobitne veľmi vážim príležitosť, ktorú dostali Slováci po uznaní za národnostnú skupinu v Rakúsku začiatkom 90. rokov, aby mohli skúmať a aj rozvíjať svoje historické korene. Z týchto pohnútok vznikla aj táto kniha.

To je asi problém Slovákov, že také dlhé obdobie neboli deklarovaní ako národ, ale žili na tomto území, používali svoj jazyk a pestovali svoju kultúru. V tejto súvislosti mi prichádza na um, že keď človek dnes študuje a hľadá slovenské osobnosti, ktoré sa narodili slovenským rodičom na tomto území, tak sa môže stať, že tá istá osoba je uvádzaná v nemeckých prameňoch ako Nemec, v maďarských ako Maďar a v slovenských prameňoch je považovaná za Slováka. Toto som napríklad našla na stránkach nemeckej Wikipedie o rodákovi z Bratislavy, Jánovi Kempelenovi. Považujete za dôležité, už z hľadiska Vašej európskej skúsenosti, aby sa Slováci v rámci svojich dejín od svojho osídlenia v strednej Európe až po dosiahnutie vlastnej štátnosti deklarovali, aby sa navonok ako národ kultúrne zviditeľnili?

Áno, je to úplne nevyhnutné. A nemá to nič spoločné s nejakým lacným nacionalizmom, ako sa to niekedy pokúšajú podaktorí očierniť. Nájsť korene vlastnej identity, vlastné ja, prihlásiť sa k svojej slovenskosti, k príslušnosti k slovenskému národu je nevyhnutné. Nemôžem byť Európanom bez toho, aby som nebol príslušníkom niektorého európskeho národa a európanstvo nie je nič iné ako pestrá mozaika jednotlivých európskych národov zakkorenených v rkreseťanskej kultúre. A keď chceme nejakým spôsobom kultúrne prežiť, ale napokon aj politicky a hospodársky, musíme mať vlastný fundament a vlastné korene. Tie korene nie sú a nemajú byť proti niekomu druhému, ale majú držať náš vlastný existenčný strom. Myslím si, že toto je vážny problém aj dnešného Slovenska. Slovensko síce má dnes svoj štát, ale Slováci ešte nenašli svoju skutočnú štátno-národnú identitu. A myslím si, že z tejto smutnej absencie, ktorá sa dá historicky vysvetliť – ale to nič nemení na žalostnom fakte, že je taká, aká je – vyplývajú aj mnohé poruchy v dnešnom politickom a verejnom živote. Pretože keď nemám skutočné presvedčenie o tom, čo robím, keď nemám z tohto presvedčenia vyplývajúcu bezpodmienečnú lojalitu v tých najzásadnejších spoločných otázkach, tak niet kritéria, na ktoré apelovať, aby ľudia tvorili skutočné spoločenstvo. Iba spoločný fundament môže takto fungovať. Vezmime si ktorýkoľvek z iných národov. Netreba si robiť ilúzie, že u našich susedov sú vnútropolitické pomery jednoduchšie, nie sú ani teraz, ani nikdy v minulosti neboli. Vždy existovali rôzne diferencované mienky politické, spoločenské, svetonázorové, ale v rozhodujúcich chvíľach sa vedúce sily spoločnosti vedeli stotožniť so spoločným záujmom, ale kde nevieme nájsť základný spoločný záujem, tam nemôže fungovať spoločenstvo.
Žijete už dva roky v Bratislave. Na Slovensku sa uskutočňujú veľké zmeny. Stredoeurópsky kapitál je v súčasnosti slabý, pretože do regiónu patria väčšinou krajiny bývalého východného bloku. Rakúsko sa rozhýbavalo veľmi pomaly, respektíve, keď zareagovalo, zareagovalo neskoro -– tam pozitívne investičné tlaky na Slovensko neboli až také silné. Osobne by som sa tešila, keby boli, keby sStredoeurópania rozvíjali stredoeurópsky kapitalizmus. Na Slovensko prišiel silný kapitál z anglosaských krajín, ktoré sú kultúrne úplne odlišné. A tak sa na základ spoločnosti, ktorý, ako ste spomenuli, “nenesie”, dostali cudzie prvky, iná mentalita, ktorá v tomto priestore nie je vlastná. Aký je ten kapitalizmus na Slovensku?

Po prvé, na Slovensku bola obdobím komunizmu veľmi bolestne prerušená kontinuita v najrozličnejších sférach. Jednou z tých bolestných sfér je sféra duchovná. Slovensko bolo za posledné desaťročia duchovne veľmi vyprázdnené. Moje veľmi hlboké osobné presvedčenie je, že slovenský národ ako historický národ bez štátu mal svoju kultúru zakorenenú v duchovnej kultúre kresťanskej. Keď do veľkej miery túto zakorenenosť stratil, tak sa ocitol v duchovnom a kultúrnom vákuu. To je jeden problém dnešnej slovenskej spoločnosti. Druhý problém je strata kontinuity v takom trochu rukolapnejšom, sociálnom zmysle. Boli zničené kultúrne elity, ktoré mal slovenský národ a na ich miesto prišli nové elity, ktoré ale ešte budú potrebovať veľa času, než si so všetkou cťou zaslúžia tento názov. Ďalším problémom je problém ekonomický, ktorý sa nedotýka len Slovenska, ale azda celej strednej a východnej Európy. To je tradičný bolestný nedostatok vlastného kapitálu a odlišný ekonomický vývoj, než bol ekonomický vývoj v iných častiach Európy, osobitne v západnej Európe. Náš priestor nedostal historickú šancu, aby sa kontinuálne vyvíjal z vlastných zdrojov, ale vo viacerých historických obdobiach bola táto kontinuita narušená a do tohoto priestoru vnikli cudzie tlaky a vplyvy, ktoré boli ekonomicky silnejšie, a preto ubili vlastné zdroje, vlastné sily, vlastné iniciatívy a nakoniec, keď prišla kríza, tak sa stiahli a naši ľudia zostali sedieť na ruinách.

Ako je to teda so zahraničným kapitálom?

Z historického pohľadu kapitál, ktorý by mal budovať, mal by byť v prvom rade vlastným, pretože ten reinvestuje svoje zisky do ekonomiky krajiny, v ktorej pôsobí. Len ten je ochotný vziať na seba aj dlhodobejšie riziko a nepracuje s cieľom do zajtra zbohatnúť a pozajtra zisky stiahnuť do zahraničnej banky, ale s cieľom budovať pre seba a pre svoje deti a deti svojich detí, a preto myslí v dlhej perspektíve aj za cenu prechodných ťažkostí alebo strát. Tak ako dobrý hospodár, ktorý vie, že môže prísť zlý rok a bude neúroda, ale pôdu obrába tak, aby rodila aj o desať rokov a nie, aby ju zničil už prvý, druhý rok. Zahraničný kapitál tradične, a to neplatí len o Slovensku, prichádza do tých odvetví, ktoré sú najlukratívnejšie, teda nie do tých, ktoré ho najviac potrebujú, ale do tých, ktoré už aj bez zahraničného kapitálu prosperujú. Prichádza, aby nadobudol zisk, čo je z hľadiska kapitálu legitímne, ale z hľadiska budovania národných záujmov deštruktívne a tento zisk zvyčajne nereinvestuje v danej krajine, ale si ho odnáša do krajiny vlastnej. Alebo keď nastane nejaká kríza, hľadí, ako sa stiahnuť z boja a po ňom zostáva púšť. Toto je problém všetkých krajín odkázaných na kapitálové injekcie zo zahraničia.

Prejdime k inej téme. Aký je váš názor na historický vývoj slovenčiny ako mladého spisovného jazyka?

Nuž mladý ako mladý, v mnohom ohľade mladý, v inom ohľade starobylý. My tak trochu žijeme v školskej predstave, že náš jazyk existuje, v horšom prípade od Štúra, v lepšom prípade už od Bernoláka a pred tým nebolo nič. Realita je taká, že stáročia pred Bernolákom Slováci písali po slovensky, aj keď nemali jednu kodifikovanú spisovnú normu, ale tú nemal nikto okolo nás – ani Maďari. Spisovná maďarčina bola kodifikovaná neskôr ako prvá spisovná slovenčina. Keby to bolo bývalo naopak, tak by sme mali zrejme väčšie ťažkosti aj s udržaním našej identity väčšie ťažkosti v uhorskom štáte ako takto! A napokon aj také veľké historické národy ako naši nemeckí susedia písali po stáročia svojej histórie v najrozličnejších formách nemčiny, ktorým by dnes sami nerozumeli, keby ich mali čítať. Takže slovenčina z tohto hľadiska nie je o nič mladší a menej starobylý jazyk ako iné moderné európske jazyky. Jej problémom bolo to, že bola jazykom národa bez štátu a štátnych inštitúcií, ktoré by vedome a inštitucionalizovane tento jazyk boli pestovali. Aj preto bola odkázaná na nadšencov, na nadšenie buditeľov a aj preto prechádzala mnohými krízami. Preto sa jej mnohí vzdávali, pretože si chceli uchovať svoju ekonomickú postať. Preto bola často ohrozená rôznymi asimilačnými tlakmi zvonka – spomeniem napríklad úsilie vytvoriť začiatkom 30. rokoch 20. storočia vo vtedajšej Československej republike nový slovenský pravopis, ktorý by mal byť akýmsi zblížením s pravopisom českým. To všetko boli tlaky, ktorým sa slovenčina musela brániť a úspešne sa im ubránila.
Dnes sa už slovenčina menej úspešne bráni voči tlakom zvonka. Sú tu tlaky iného charakteru. Azda nie až také programové, ale ani tie nechcem celkom vylúčiť, ale predovšetkým ide o subtílny vnútorný rozklad jazyka a jeho kultúry. Dnes ľudia často rozprávajú spôsobom nehodným ich vzdelaniu a intelektuálnej pozícii. Snáď budeme komunikovať už len v piktogramoch a holých vetách. Súvisí to aj s modernou dobou, s technológiou, so skratkami, ktoré sú nám všade vnucované, s počítačovými jazykmi, z ktorých bola slovenčina pomaly ale iste vytlačená. Súvisí to so všeobecnou duchovnou prázdnotou a nekultúrou, tak trošku aj s ekonomickými tlakmi. Ja si vážim všetky jazyky, pretože všetky jazyky majú prirodzené právo existovať a byť pestované. Ale práve preto reklamujem právo slovenčiny nezahynúť pod čisto ekonomickým tlakom, pretože žiaden jazyk nemá právo na supremáciu (pozn. red. lat. nadradenosť), len preto, že ním hovorí viacej ľudí alebo sú tí ľudia bohatší ako tí, ktorí hovoria inými jazykmi. Preto ani nesúhlasím s dnešnou metódou trhu dabovať filmy v neslovenskom jazyku s tým, že tomu ľudia budú rozumieť. Nuž budú, ale je to ochudobňovanie kultúrneho života národa a to nie je namierené proti nikomu, ale namierené za niečo – za pestovanie kultivovanej civilizovanej slovenčiny. Napokon jazyk je viac ako komunikačný prostriedok, je to zrkadlo identity, zrkadlo duše, zrkadlo kultúry. V inom jazyku myslíme inak.
Keď pracujem s nemčinu a slovenčinou, pri hľadaní navzájom identických výrazov som konfrontovaná s jednoznačnosťou a presnosťou nemčiny, ku ktorým mám často problém nájsť presné a jednoznačné synonymum v slovenčine.
Nemyslím si, že slovenčina by bola chudobnejšia ako povedzme nemčina – ona je jednoducho iná. V niektorých oblastiach má azda menej výrazových prostriedkov, v iných ich má zase ďaleko viacej. Slovenčina je jazykom veľmi ohybným, ktorého ohybnosť, podobne ako ohybnosť aj iných slovanských jazykov je neuveriteľným bohatstvom v porovnaní s takými málo ohybnými jazykmi, akými sú nemčina alebo angličtina. So slovenčinou sa možno takmer hrať. Možno z nej vytvoriť umelecké dielo, keď vieme, ako tým dlátkom narábať. Slovenčina je jazyk bohatý na pestrú paletu emocionálnych výrazov. Raz som sa na túto tému zhovárala s jedným Francúzom, ktorý bol veľmi hrdý na jazyk veľkého národa - veď napokon má byť aj na čo! Francúzska kultúra je nesmierne bohatá. Rozhovor prišiel na jazyk a na lásku, Francúzi majú k obidvom témam blízko. Ako osloviť milovaného muža, ktorý sa volá Ján. ,,Jean, mon petit Jean…” ? A tým sa to aj končí. V slovenčine to môže byť Ján a Janko, Janíčko, Janulienko - a to sú len štyri príklady! Mohli by sme pokračovať na viac riadkoch…Dieťa má ruku, rúčku, ručičku, ručinku - toto všetko je veľké emotívne bohatstvo slovenčiny, nepreložiteľné do iného jazyka.

Ako by mala slovenčina absorbovať modernú terminológiu a nové slová, väčšinou pochádzajúce z anglického jazyka?

Zdravý živý jazyk historicky vždy absorboval cudzie vplyvy. Taký jazyk, ktorý by nebol ovplyvnený vonkajším svetom, neexistuje. Snáď len jazyk maličkého kmeňa uprostred amazonského pralesa. Pokiaľ je jazyk zdravý, živý, dynamický, vždy si nájde spôsob ako si prispôsobiť cudzie výrazy tak, aby ich cudzota v jazyku nebola citeľná. Jednoducho ich úplne udomácni svojiím vlastným spôsobom. Dnes to prebieha trochu umelo. Zaiste to súvisí s tým, že dnešná doba je uragánom nových výrazov, ktoré zasypávajú jazyky a nedávajú im čas, aby ich pomaly asimilovali. Ale súvisí to aj trochu aj s programovým úsilím jazyky zjednodušovať a postupne zjednocovať.

Slovensko ostalo po páde komunistického režimu intelektuálne vykradnuté. Veľa kapacít odišlo do sveta, čím tento trend nadviazal na emigrantské vlny pred rokom 1989, málo ľudí sa vrátilo a vracia. Vy ste jednou z tých, ktorí sa vrátili a priniesli na Slovensko nové vedomosti a skúsenosti, nový pohľad. Ako hodnotíte z tohoto pohľadu vzťah novodobého Slovenska k Slovákom žijúcim v zahraničí?

To je veľmi smutná kapitola - azda niet národa, ktorý by sa macošskejšie správal k svojim vlastným ľuďom, než sú Slováci. A to nie je iba vec vzťahu ku emigrácii za posledné roky alebo v minulom storočí, ale je to skôr zásadný postoj. Opäť hovorím ako historik. Poviem len jeden príklad: počas 1. svetovej vojny vojaci slovenských jednotiek na východnom fronte mali dostať vizitáciu. Prišla skupina dôstojníkov, medzi ktorými bol aj jeden slovenský dôstojník. Vojaci nastúpili, poddôstojník podával hlásenie, všetkým zasalutoval, iba pred tým slovenským dôstojníkom nie. Keď sa ho všetci užasnuto pýtali, prečo tak neurobil, len cez zuby precedil: „No veď to je Slovák ako ja, s tým som mohol husi pásť.“ Je to banálny, ale veľavravný príklad: nedokážeme si vážiť vlastných ľudí. Nevážime si ich, ani keď žijú s nami, ani, keď žijú ďaleko od nás. Takže nie je to iba problém Slovákov za hranicami, ale vzťahu k nám samotným. Vždy sme ochotní viac ospevovať slávnych zo zahraničia ako našich vlastných ľudí. To je nedôvera k sebe samým, ale aj historicky zakódovaný komplex národa, ktorý mal vždy cudziu vrchnosť a preto vnímal ako čosi úctyhodné iba identifikáciu s cudzím a to vlastné vnímal ako také isté chudobné a úbohé, ako bol on sám. Je to veľká škoda a veľmi ťaživo sa to prejavuje práve teraz vo vzťahu k politickej emigrácii alebo všeobecne k Slovákom v zahraničí. Kým všetky naše susedné národy, či to boli Maďari, Poliaci alebo Česi, všetci v tej alebo inej podobe využili kapacity svojich rodákov v zahraničí. Slovensko tieto kapacity nevyužilo žiadnym spôsobom. Či to bola závisť alebo nedostatok sebaúcty a identity, ale vždy bol lepší polovzdelaný cudzinec než vzdelaný Slovák.
Často som počula urazený názor: „Veď ste nás chceli len poučovať!“ Možno boli aj takí, takí sú všade, v každej spoločnosti – ale takých netreba brať vážne! A to ani nie sú tí, o ktorých je tu reč. Tu ide o súčasť národa, ktorého príslušníci majú svoje dobré i zlé stránky, svoje vzdelanie, vedomosti a skúsenosti, ktorými môžu prispieť k spoločnému dielu. Iba ich, žiaľ, zdá sa nikto nepotrebuje, presnejšie nechce potrebovať.

Každá spoločnosť prechádza vo svojom politickom i národnom živote krízami a ani tá naša slovenská, či už doma alebo v zahraničí, sa im nevyhne. Nemám istotu, že by slovenský národ v súčasnosti mal takú osobnosť/ osobnosti alebo inštitúciu/ inštitúcie, ktoré by mali taký kredit, že ich názor by bol všeobecne akceptovaný a ako sa hovorí, považovaný. Ľudia by na tento názor čakali, úprimne o ňom diskutovali, brali by ho vážne...

Toto je ďalší vážny problém slovenskej spoločnosti. Nedostatok skutočných osobností. Nie osobností ozdobených akademickými predikátmi pred menom a za menom, ani nie ľudí, ktorí boli natoľko šikovní, či už šikovní bez úvodzoviek alebo v úvodzovkách, že boli schopní získať si veľký oslnivý majetok. Ani tí, ktorí úspešne prekľučkovali všetkými politickými zákrutami a dnes sa dostali na výslnia, ale osobnosti v tom pravom zmysle slova, ktoré by boli morálnymi autoritami, ktoré by mali čo povedať svojmu okoliu, svojmu spoločenstvu, svojmu národu a ktoré by aj ako také boli vnímané. Tým nechcem povedať, že takí ľudia vôbec nie sú. Lenže žiaľ dnešné ťažkosti sociálneho a ekonomického rázu, zneistenie, dezorientácia, existenčné problémy a napätia ľudí odstrašujú. Mnohí sa boja pustiť do verejnej činnosti zo strachu pred celou špinou, ktorá by sa im mohla zosypať na hlavu a tak sa radšej utiahnu do svojho súkromia a každý potichu trpí. Občas sa stretnú medzi sebou, aby si obrazne povedané „olízali svoje rany“, ale to nič nezmení na behu udalostí, ktorý sa takýmto spôsobom ovplyvniť nedá. Politika by mala byť v prvom rade vecou verejnou v tom pravom zmysle slova, v záujme zabezpečenia verejného blaha, nie úsilím presadiť úzkoprsý názor jednej skupiny, nie ekonomickým nátlakom a už vôbec nie možnosťou, ako do budúcnosti dobre zabezpečiť seba a svoju rodinu. Tento pravý cieľ politiky sa dnes všeobecne vytratil a tak sa vytratili aj ľudia, ktorí by ho mohli stelesňovať.

O Slovákoch je známe, že sa v cudzom prostredí veľmi rýchlo asimilujú. Asi to súvisí s tým, čo tu už bolo povedané. Čo by ste odkázali najmä mladým Slovákom a Slovenkám v zahraničí, ale aj doma?

Áno, už sme o tom hovorili vo viacerých súvislostiach, ale myslím si, že je to také dôležité, že to treba ešte raz zdôrazniť: dôležité je pestovať si vlastnú identitu, vlastné ja a vedieť, kde stojím, kde mám korene, kam idem. Bez toho, aby som vedel, odkiaľ prichádzam, nemôžem mať ani ten správny kompas v hlave. Vlastná identita nie je cielená proti druhým, ani okrádanie iných, je to budovanie seba samého a pestovať si túto zakorenenosť je nevyhnutné, nech sme kdekoľvek. Mladí ľudia, žijúci celý život v zahraničí, kde vyrástli a boli sformovaní, majú identitu mnohovrstvovú. Ale keď by v tejto mnohovrstvovosti chýbal ten slovenský sloj, chýbalo by tam niečo veľmi podstatné.

Prednášate, publikujete, participujete na publikáciách iných, veľa cestujete. Ako to všetko stíhate popri starostlivosti o rodinu s dvomi deťmi?

Krvopotne! Nechcem sa postaviť do pozície človeka, ako to niekedy v rozhovoroch v lacnom bulvári čítame, že povedzme všeobecne známa politička je schopná aj sedieť v parlamente, aj cestovať po svete, aj písať knihy, aj mať prednášky, aj sa starať o deti a ešte aj na Vianoce perfektne upravená stáť pred sporákom a piecť vianočné pečivo. To je ilúzia, v realite je takýto život veľmi zaťažujúci a nesmierne náročný. Priznávam, publikujem veľa, píšem veľa, ale ide to na úkor môjho zdravia, na úkor nočných hodín a zaiste aj na úkor mojej rodiny. A to je mi najviac ľúto. Snažím sa hľadať kompromisy, ale pod tlakom dnešného sveta je to ťažké. Dnes sa ani v akademickom prostredí nedá žiť s istou mierou primeranou človeku, akoby sme ju stratili. Dnes možno pracovať iba na 200 percent alebo nepracovať vôbec. To je jedna z chorôb našej súčasnosti.

Ja len dodávam, že zatiaľ nevyliečiteľná. Ďakujem za rozhovor.Ingrid Konrad.