romco
...tento príbeh je skutočný, vrátane mien poškodených (poškodeného?) aj páchateľa (alebo páchateľov?) ... môžme si vybrať...
Popoludní som sa vybral polopracovne na cyklotúru. Šliapaním do pedálov som sa premiestnil do Rakús. (Mám pre nich spraviť knihu.) Vytiahol som foťák a postupne som nafotil, čo mi padlo pred objektív. (Samozrejme, že som fotil výlučne objektívne záležitosti). Normálne som došiel na koniec dediny ku katolíckemu kostolu, teda takmer na svätú pôdu. Oprel som to o stĺp – myslím bicykel a priam horolezeckou šikovnosťou som sa vyštveral na kopček odkiaľ som chcel odfotiť sakrálnu stavbu. Vzdialil som sa od dopravného prostriedku cca na 50 metrov a časovo na 3-4 min. Tak teda po zachytení kostola fotoaparátom som sa pobral späť k ceste. Všimol som si, ako v diaľke (cca 200-300m) čudne pobehujú malé postavy. Stačilo pár krokov a bolo mi jasné, že už nie sú čudné. Začali sa mi javiť ako podozrivé! Ako sa hovorí, že príležitosť robí zlodeja, zlodej sa našiel. Dokonca ich tam zrazu bolo viac – evidentne sa ako ľudia zdržiavajú v spoločenstvách. Na pohľad bolo jasné, že pri ceste bol len stĺp o ktorý som oprel svoj bicykel. Naplnený kresťanskou láskou a naivitou som sa spýtal dobrotivého človiečika, čo býval oproti stĺpu, či nevidel môj bicykel. Odpovedal mi otázkou: Ukradli ho? A bolo to jasné. Pustil som sa smerom za nápadne nenápadnými osobami. Zbadali ma. Ich široký úsmev a priateľská tvár ma nabádali k tomu, že musím všetkých milovať rovnako – teda aj Rómov. Videl som bicykel a vrátil sa mi do duši pokoj. Tak som na nich, že: Tak ako, povozili ste sa? Kývnutím hlavy mi dali za pravdu osem až deväť ročný obyvatelia obce. Moje trénované oko akosi zablúdilo smerom k riadidlám. Hneď som si všimol, že mi tam chýba multifunkčný merač rýchlostí a všetkého možného. Len som sa usmial a hovorím im stále z dosť veľkej vzdialenosti. Prišiel som sem fotiť. Budem robiť knihu o Rakúsoch, tak vás pri tom bicykli odfotím. Veru, neodhadol som ich dobre. Pokrútili hlavou na znak nesúhlasu a už ležal takmer stratený predmet tohto príbehu na zemi. Vyššia počerná postava sa rozbehla smerom do lesa. Nižší zvolil jednoduchšiu cestu smerom dolu kopcom. Nemal som veľa času. Po vzore olympionikov som sa razom zmenil na šprintéra v snahe aspoň dobehnúť súpera. Nemal som ambície predbehnúť ho. Som rád, že aj bez špeciálnej prípravy sa mi zámer podarilo naplniť. Možno je to zahanbujúce, no bol som lepšie vybavenú, než môj súper. Veľkosť topánok na jeho nohách nezodpovedala jeho veku, a tak stratil svoje rýchlobežky priamo na trati. Inak by som ho asi nedobehol. Život je už raz taký. Chytil som cigánča za ruku a napriek jeho nevôli dotiahol k bicyklu. Tento športový výkon zaujal mnou už osloveného pána. Vedel o čo ide. Identifikoval, aj keď netuším, ako sa mu to podarilo, dotyčného. To je Ľubo Polhoš! (Štatistika obce uvádza, že v Rakúsoch najfrekventovanejšie meno Polhoš!) Teda bol to senzačný výkon identifikácie. Aj FBI by sa mala čo učiť. Za veľmi krátku dobu bolo známe meno staršieho brata Dominika. Tempom padajúcej lavíny som si vypočul, ako sa všetko zosnovalo v hlave vekovo múdrejšieho občana tmavšej pleti. Opísané udalosti sa udiali za krátky čas. Tamtamy domorodcov pravdepodobne fungujú výborne aj v dvadsiatom prvom storočí. Po ceste smerom k nám kráčal mladý muž v ktorom Ľuboš spoznal svojho otca. Krátke objasnenie ošemetnej situácie uviedlo tvorcu zadržaného do obrazu. Zostalo na mne, aby som zistil presnejšie ujmu na dopravnom prostriedku. Teda ku chýbajúcemu meraču rýchlosti som pridal zadné svetlo. Poškodené sedadlo a gumenú rukoväť riadidla som v úcte k blížnemu prehliadol. Mierne pokrivený prehadzovač, neprirodzenú polohu bŕzd a systému na prehadzovanie som bral ako nepodstatnú záležitosť. Dosť presným odhadom som sa dopracoval k číslam. Rýchlomer za cca 680 Sk bol úplne v ťahu, ako aj zadné svetlo za 120 Sk. Teda škoda len za úplne nepoužiteľné sa dostala na hranicu 800 Sk. Navrhol som hlave rodiny Polhošovco, aby mi uhradil škodu a že na celú záležitosť zabudnem. To som netušil, že dosiahnem ďalší obrovský rekord. Moja naivita prekonala nekonečnosť vesmíru. Nasledoval krátky rozhovor vedený v intelektuálnom podtóne na adresu otca nezbedníkov. Prekvapením bolo, že som sa ubral smerom k zastrašovaniu, za čo sa teraz červenám. Povedal som, že ak sa nedohodneme, tak zavolám policajtov. Po týchto prorockých slovách som zbadal prichádzať policajné auto. V údive, ako to funguje som však nezostal dlho. Od mužov v uniformách som sa dozvedel, že počestná rodina Polhošovcov na mňa podáva trestné oznámenie! Previnil som sa hneď v niekoľkých bodoch. 1. neuzamkol som bicykel a tým nezabezpečil hmotný majetok pred odcudzením2. zle som si vysvetlil, že sa jedná o krádež. Mládenci vôbec nekradli. Oni ten bicykel našli! (No nie je to smutné, že nemám ani toľko inteligencie, aby som na to prišiel sám?)3. naháňal som Rómske dieťa, pričom stratilo obuv a vážne si poranilo nohu, utrpelo šok čomu nasvedčovali aj bordovo-zelenkasté modriny na nohách vzniknuté práve týmto mojim nevhodným chovaním4. starší Dominik v preľaknutí a šoku ušiel do lesa a pravdepodobne si budem musieť zodpovedať všetko okolo záchrannej pátracej akcie5. bol som matkou Ľuboša a Dominika obvinený z rasového útoku na maloleté deti Obvinení bolo na mňa dosť. Akosi mi vyschlo v hrdle a nemal som odvahu brániť sa. Obával som sa toho, že si rodina Polhošovcov uvedomí, že som ich maloletého krásneho chlapčeka držal za ruku, čo by jasne naznačovalo, že som aj pedofil. Potom by ma z toho vysekal len právnik Michal Jacksona, aj to len v prípade, že by mal ochotu viac sympatizovať s takou hyenou v bielej koži, ako som ja. Príslušníci polície podrobne zdokumentovali miesto činu. Vypočuli si svedkov, ktorí boli v inkriminovanom čase v pohodlí domova. Vedel som, že proti takej presile nemám žiadnu šancu. Príliš veľa ľudí videlo, ako som bezohľadne napadol dieťa a fyzicky a psychicky ho týral. O čo väčšie bolo moje uvedomenie si pravdy, že som vlastne zlodej! Je to tak. Veď som vlastne násilím zobral mladistvému Ľubošovi bicykel, ktorý on našiel. Ja som mu ho vlastne ukradol, keď ho našiel, no nie? A to som sa považoval aspoň za priemerne inteligentného... Na výzvu policajtov som opustil obec Rakúsy a nasledoval som ochrancov zákona do Kežmarku. Na policajnej stanici sa opäť všetko riadne zdokumentovalo. Svojim podpisom som odobril správnosť výpovedí. Dozvedel som sa i to, že sa v danej veci bude konať. Pravdepodobne ma čaká výsluch a fakt, že si zodpoviem rasovo orientovaný útok na občanov pokojnej obce Rakúsy. Po niekoľkých hodinách premýšľania sa ku všetkému uvedenému pri plnom vedomí priznávam. Aj keď nepovažujem za poľahčujúcu okolnosť ospravedlnenie, rád by som vyjadril svoju hlbokú a úprimnú ľútosť na všetkými počinmi, ktorými som ublížil a poškodil dobré meno rodiny Polhošovej. Jaroslav Šlebodav.r. Tak toto je príbeh dnešného dňa zaznamenaný 9. mája roku Pána 2008
Popoludní som sa vybral polopracovne na cyklotúru. Šliapaním do pedálov som sa premiestnil do Rakús. (Mám pre nich spraviť knihu.) Vytiahol som foťák a postupne som nafotil, čo mi padlo pred objektív. (Samozrejme, že som fotil výlučne objektívne záležitosti). Normálne som došiel na koniec dediny ku katolíckemu kostolu, teda takmer na svätú pôdu. Oprel som to o stĺp – myslím bicykel a priam horolezeckou šikovnosťou som sa vyštveral na kopček odkiaľ som chcel odfotiť sakrálnu stavbu. Vzdialil som sa od dopravného prostriedku cca na 50 metrov a časovo na 3-4 min. Tak teda po zachytení kostola fotoaparátom som sa pobral späť k ceste. Všimol som si, ako v diaľke (cca 200-300m) čudne pobehujú malé postavy. Stačilo pár krokov a bolo mi jasné, že už nie sú čudné. Začali sa mi javiť ako podozrivé! Ako sa hovorí, že príležitosť robí zlodeja, zlodej sa našiel. Dokonca ich tam zrazu bolo viac – evidentne sa ako ľudia zdržiavajú v spoločenstvách. Na pohľad bolo jasné, že pri ceste bol len stĺp o ktorý som oprel svoj bicykel. Naplnený kresťanskou láskou a naivitou som sa spýtal dobrotivého človiečika, čo býval oproti stĺpu, či nevidel môj bicykel. Odpovedal mi otázkou: Ukradli ho? A bolo to jasné. Pustil som sa smerom za nápadne nenápadnými osobami. Zbadali ma. Ich široký úsmev a priateľská tvár ma nabádali k tomu, že musím všetkých milovať rovnako – teda aj Rómov. Videl som bicykel a vrátil sa mi do duši pokoj. Tak som na nich, že: Tak ako, povozili ste sa? Kývnutím hlavy mi dali za pravdu osem až deväť ročný obyvatelia obce. Moje trénované oko akosi zablúdilo smerom k riadidlám. Hneď som si všimol, že mi tam chýba multifunkčný merač rýchlostí a všetkého možného. Len som sa usmial a hovorím im stále z dosť veľkej vzdialenosti. Prišiel som sem fotiť. Budem robiť knihu o Rakúsoch, tak vás pri tom bicykli odfotím. Veru, neodhadol som ich dobre. Pokrútili hlavou na znak nesúhlasu a už ležal takmer stratený predmet tohto príbehu na zemi. Vyššia počerná postava sa rozbehla smerom do lesa. Nižší zvolil jednoduchšiu cestu smerom dolu kopcom. Nemal som veľa času. Po vzore olympionikov som sa razom zmenil na šprintéra v snahe aspoň dobehnúť súpera. Nemal som ambície predbehnúť ho. Som rád, že aj bez špeciálnej prípravy sa mi zámer podarilo naplniť. Možno je to zahanbujúce, no bol som lepšie vybavenú, než môj súper. Veľkosť topánok na jeho nohách nezodpovedala jeho veku, a tak stratil svoje rýchlobežky priamo na trati. Inak by som ho asi nedobehol. Život je už raz taký. Chytil som cigánča za ruku a napriek jeho nevôli dotiahol k bicyklu. Tento športový výkon zaujal mnou už osloveného pána. Vedel o čo ide. Identifikoval, aj keď netuším, ako sa mu to podarilo, dotyčného. To je Ľubo Polhoš! (Štatistika obce uvádza, že v Rakúsoch najfrekventovanejšie meno Polhoš!) Teda bol to senzačný výkon identifikácie. Aj FBI by sa mala čo učiť. Za veľmi krátku dobu bolo známe meno staršieho brata Dominika. Tempom padajúcej lavíny som si vypočul, ako sa všetko zosnovalo v hlave vekovo múdrejšieho občana tmavšej pleti. Opísané udalosti sa udiali za krátky čas. Tamtamy domorodcov pravdepodobne fungujú výborne aj v dvadsiatom prvom storočí. Po ceste smerom k nám kráčal mladý muž v ktorom Ľuboš spoznal svojho otca. Krátke objasnenie ošemetnej situácie uviedlo tvorcu zadržaného do obrazu. Zostalo na mne, aby som zistil presnejšie ujmu na dopravnom prostriedku. Teda ku chýbajúcemu meraču rýchlosti som pridal zadné svetlo. Poškodené sedadlo a gumenú rukoväť riadidla som v úcte k blížnemu prehliadol. Mierne pokrivený prehadzovač, neprirodzenú polohu bŕzd a systému na prehadzovanie som bral ako nepodstatnú záležitosť. Dosť presným odhadom som sa dopracoval k číslam. Rýchlomer za cca 680 Sk bol úplne v ťahu, ako aj zadné svetlo za 120 Sk. Teda škoda len za úplne nepoužiteľné sa dostala na hranicu 800 Sk. Navrhol som hlave rodiny Polhošovco, aby mi uhradil škodu a že na celú záležitosť zabudnem. To som netušil, že dosiahnem ďalší obrovský rekord. Moja naivita prekonala nekonečnosť vesmíru. Nasledoval krátky rozhovor vedený v intelektuálnom podtóne na adresu otca nezbedníkov. Prekvapením bolo, že som sa ubral smerom k zastrašovaniu, za čo sa teraz červenám. Povedal som, že ak sa nedohodneme, tak zavolám policajtov. Po týchto prorockých slovách som zbadal prichádzať policajné auto. V údive, ako to funguje som však nezostal dlho. Od mužov v uniformách som sa dozvedel, že počestná rodina Polhošovcov na mňa podáva trestné oznámenie! Previnil som sa hneď v niekoľkých bodoch. 1. neuzamkol som bicykel a tým nezabezpečil hmotný majetok pred odcudzením2. zle som si vysvetlil, že sa jedná o krádež. Mládenci vôbec nekradli. Oni ten bicykel našli! (No nie je to smutné, že nemám ani toľko inteligencie, aby som na to prišiel sám?)3. naháňal som Rómske dieťa, pričom stratilo obuv a vážne si poranilo nohu, utrpelo šok čomu nasvedčovali aj bordovo-zelenkasté modriny na nohách vzniknuté práve týmto mojim nevhodným chovaním4. starší Dominik v preľaknutí a šoku ušiel do lesa a pravdepodobne si budem musieť zodpovedať všetko okolo záchrannej pátracej akcie5. bol som matkou Ľuboša a Dominika obvinený z rasového útoku na maloleté deti Obvinení bolo na mňa dosť. Akosi mi vyschlo v hrdle a nemal som odvahu brániť sa. Obával som sa toho, že si rodina Polhošovcov uvedomí, že som ich maloletého krásneho chlapčeka držal za ruku, čo by jasne naznačovalo, že som aj pedofil. Potom by ma z toho vysekal len právnik Michal Jacksona, aj to len v prípade, že by mal ochotu viac sympatizovať s takou hyenou v bielej koži, ako som ja. Príslušníci polície podrobne zdokumentovali miesto činu. Vypočuli si svedkov, ktorí boli v inkriminovanom čase v pohodlí domova. Vedel som, že proti takej presile nemám žiadnu šancu. Príliš veľa ľudí videlo, ako som bezohľadne napadol dieťa a fyzicky a psychicky ho týral. O čo väčšie bolo moje uvedomenie si pravdy, že som vlastne zlodej! Je to tak. Veď som vlastne násilím zobral mladistvému Ľubošovi bicykel, ktorý on našiel. Ja som mu ho vlastne ukradol, keď ho našiel, no nie? A to som sa považoval aspoň za priemerne inteligentného... Na výzvu policajtov som opustil obec Rakúsy a nasledoval som ochrancov zákona do Kežmarku. Na policajnej stanici sa opäť všetko riadne zdokumentovalo. Svojim podpisom som odobril správnosť výpovedí. Dozvedel som sa i to, že sa v danej veci bude konať. Pravdepodobne ma čaká výsluch a fakt, že si zodpoviem rasovo orientovaný útok na občanov pokojnej obce Rakúsy. Po niekoľkých hodinách premýšľania sa ku všetkému uvedenému pri plnom vedomí priznávam. Aj keď nepovažujem za poľahčujúcu okolnosť ospravedlnenie, rád by som vyjadril svoju hlbokú a úprimnú ľútosť na všetkými počinmi, ktorými som ublížil a poškodil dobré meno rodiny Polhošovej. Jaroslav Šlebodav.r. Tak toto je príbeh dnešného dňa zaznamenaný 9. mája roku Pána 2008
