Alzbeta Psotova (Nadej)
31.01.2009 14:12 · Príspevkov: 291
Autá nemali bezpečnostné pásy,
opierky hlavy a ŽIADNY airbags
na zadnom sedadle bolo VESELO, a nie nebezpečne
detské postielky a hračky boli farebné a natreté jedovatými alebo prinajmenšom pochybnými lakmi
neexistovali žiadne detské poistky na zásuvkách, dverách áut, dózach s liekmi a chemických čistiacich prostriedkoch
na bicykli sa jazdilo BEZ helmy
pili sme vodu zo záhradných hadíc a podobných pochybných zdrojov a nie minerálku zo sterilných fľaší
Stavali sme motokáry.
A tí z nás, ktorí mali to šťastie, že mali pri dome asfaltovú cestu, skúšali lámať rýchlostné rekordy ... aby potom eventuálne v polovici zistili, že zabudli na brzdu ....
Von sme mohli ísť len s jednou podmienkou – že budeme do tmy zasa doma....
neexistovali mobilné telefóny ...
nikto nevedel kde sme a čo robíme ...
školské vyučovanie bolo iba dopoľudnia a na obed sme boli doma
mali sme modriny a odreté kolená,
zlámané kosti, a niekedy ajvyrazené zuby, ale nikdy, nikdy nebol kvôli tomu niekto obvinený – a keď došlo k nezhodám a bitkám.
NIKTO NEBOL VINNÝ, LEN MY SAMI
jedli sme samé sladkosti,
chlieb s maslem, pili sme nápoje so skutočným cukrom a nikdy sme nemali problémy s nadváhou, pretože sme boli stále VONKU, v POHYBE a AKTÍVNI
delilo sa nás päť alebo šesť o jednu malinovku ... pili sme z jedného pohára ... a nikto preto neochorel alebo nezomrel
Nemali sme Playstations, Nintendo 64, videohry , 99 televíznych kanálov, videá Dolby Surround, počítače ,mobilné telefóny alebo internet ...
... MALI SME KAMARÁTOV
mohli sme von, peši alebo na bicykli, navštíviť kamarátov aj keď bývali niekoľko kilometrov ďaleko,
zaklopať na dvere alebo i jednoducho bez zaklopania vojsť do domu a hrať sa s nimi
Áno. Vonku, v tom nebezpečnom svete!
A CELKOM SAMI!
Ako to len bolo možné? Hrali sme futbal na jednu bránu a keď niekto nevyhral, nemal z toho psychickú traumu a nezboril sa preto svet!
Niektorí žiaci neboli možno tak dobrí ako iní, a keď zostali sedieť, tak proste opakovali jeden rok. NIKTO nebol preto poslaný k psychiatrom alebo psychológom.
NIKTO nemal dislexiu, problémy s koncentráciou, nikto nebol hyperaktívny ... Proste si len zopakoval jeden rok.
KAŽDÝ DOSTAL SVOJU ŠANCU.
Mali sme voľnosť a čas na hranie, úspechy, neúspechy, úlohy ...A UČILI SME SA S TÝM ŽIŤ
zostáva nezodpovedaná otázka:
Ako sme toto všetko mohli PREŽIŤ? a predovšetkým:
Ako sme pritom mohli rozvíjať našu OSOBNOSŤ?
opierky hlavy a ŽIADNY airbags
na zadnom sedadle bolo VESELO, a nie nebezpečne
detské postielky a hračky boli farebné a natreté jedovatými alebo prinajmenšom pochybnými lakmi
neexistovali žiadne detské poistky na zásuvkách, dverách áut, dózach s liekmi a chemických čistiacich prostriedkoch
na bicykli sa jazdilo BEZ helmy
pili sme vodu zo záhradných hadíc a podobných pochybných zdrojov a nie minerálku zo sterilných fľaší
Stavali sme motokáry.
A tí z nás, ktorí mali to šťastie, že mali pri dome asfaltovú cestu, skúšali lámať rýchlostné rekordy ... aby potom eventuálne v polovici zistili, že zabudli na brzdu ....
Von sme mohli ísť len s jednou podmienkou – že budeme do tmy zasa doma....
neexistovali mobilné telefóny ...
nikto nevedel kde sme a čo robíme ...
školské vyučovanie bolo iba dopoľudnia a na obed sme boli doma
mali sme modriny a odreté kolená,
zlámané kosti, a niekedy ajvyrazené zuby, ale nikdy, nikdy nebol kvôli tomu niekto obvinený – a keď došlo k nezhodám a bitkám.
NIKTO NEBOL VINNÝ, LEN MY SAMI
jedli sme samé sladkosti,
chlieb s maslem, pili sme nápoje so skutočným cukrom a nikdy sme nemali problémy s nadváhou, pretože sme boli stále VONKU, v POHYBE a AKTÍVNI
delilo sa nás päť alebo šesť o jednu malinovku ... pili sme z jedného pohára ... a nikto preto neochorel alebo nezomrel
Nemali sme Playstations, Nintendo 64, videohry , 99 televíznych kanálov, videá Dolby Surround, počítače ,mobilné telefóny alebo internet ...
... MALI SME KAMARÁTOV
mohli sme von, peši alebo na bicykli, navštíviť kamarátov aj keď bývali niekoľko kilometrov ďaleko,
zaklopať na dvere alebo i jednoducho bez zaklopania vojsť do domu a hrať sa s nimi
Áno. Vonku, v tom nebezpečnom svete!
A CELKOM SAMI!
Ako to len bolo možné? Hrali sme futbal na jednu bránu a keď niekto nevyhral, nemal z toho psychickú traumu a nezboril sa preto svet!
Niektorí žiaci neboli možno tak dobrí ako iní, a keď zostali sedieť, tak proste opakovali jeden rok. NIKTO nebol preto poslaný k psychiatrom alebo psychológom.
NIKTO nemal dislexiu, problémy s koncentráciou, nikto nebol hyperaktívny ... Proste si len zopakoval jeden rok.
KAŽDÝ DOSTAL SVOJU ŠANCU.
Mali sme voľnosť a čas na hranie, úspechy, neúspechy, úlohy ...A UČILI SME SA S TÝM ŽIŤ
zostáva nezodpovedaná otázka:
Ako sme toto všetko mohli PREŽIŤ? a predovšetkým:
Ako sme pritom mohli rozvíjať našu OSOBNOSŤ?