karla23
19.08.2018 10:49 · Príspevkov: 2425
Počas 268. rokovania v Berlíne bez ostychu vyhlásil sovietsky minister zahraničia Molotov svojmu rakúskemu kolegovi: „Čo my Rusi raz máme, to už viac nedáme!". A to po 2. svetovej vojne bolestne zakúsili všetky tie krajiny, ktoré boli obsadené ruskými vojakmi: Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Albánsko, Česko-Slovensko, Poľsko a Východné Nemecko ...- okrem Rakúska!
Hoci si Hitler 13. marca 1938 Rakúsko pričlenil a 28. marca 1945 sem vpochodovali ruskí vojaci, krajine sa opäť podarilo získať slobodu. Za toto víťazstvo nad komunistickou okupáciou vďačí rakúsky ľud ružencu a jednoduchému františkánskemu pátrovi Petrovi Pavlíčkovi.
Pátra Petra sa počas 2. svetovej vojny v americkom zajatí veľmi hlboko dotklo fatimské posolstvo. Spoznal, aký význam má ruženec pre svetový mier a že politické rozhodnutia spočívajú oveľa viac v rukách modliaceho sa národa ako v rukách samotných politikov. Poznačený týmto presvedčením založil v roku 1947 spoločenstvo ,Zmierny ruženec', ktorého členovia mali za úlohu vyprosiť v duchu Fatimy slobodu Rakúska a svetový mier.
Do tohto modlitbového spoločenstva vstúpili i obaja rakúski kancelári Figl a Raab. Nielenže sa zúčastňovali na prosebných procesiách, ale často brali i sami s vierou do rúk ruženec. No na počiatku bol cieľ ich modlitby - sloboda Rakúska - v ďalekej budúcnosti.
Ešte v decembri 1954 vyhlásil ruský minister zahraničia Molotov rakúskemu ministrovi zahraničia Figlovi, že na uzavretie štátnej zmluvy nie je žiadna nádej. L. Figl vtedy P. Petrovi povedal: „ Teraz sa môžeme už iba modliť!"
O niekoľko mesiacov sa začal pripravovať prekvapujúci obrat. Po 354 bezvýsledných rokovaniach a 10 rokoch dôveryplnej modlitby a čakania podpísali 15. mája 1955 ministri zahraničia spojencov (USA, Francúzsko, Anglicko, Sovietsky zväz) a rakúsky minister zahraničia Figl na zámku Belvedere dlho vytúženú štátnu zmluvu.
„Podpisujeme s vďačnosťou Všemohúcemu a s radosťou voláme: 'Rakúsko je slobodné!'" Takto komentoval L. Figl tento veľký okamih v dejinách Rakúska. Niečo podobné povedal osobný sekretár spolkového kancelára Raaba: „V kancelárii sa Raab prehŕňal v poznámkovom kalendári z roku 1955. Otvoril ho v strede apríla, pri dňoch, keď sa rakúska delegácia nachádzala v Moskve. Bola tam poznámka: 'Dnes je deň Fatimy (13. apríl). Rusi sú tvrdí. Strelná modlitba k Panne Márii, aby svojím orodovaním pomáhala rakúskemu národu. '
Spolkový kancelár poznamenal: 'Vidíš, Prantner, bola to Panna Mária! Ona nám pomohla získať štátnu zmluvu!"
Nielen veriaci ľud, ale predovšetkým špičkoví politici považovali tento tak rozhodujúci politický vývoj za odpoveď neba na modlitbu ruženca státisícov veriacich.
Počas veľkej ďakovnej slávnosti hnutia ,Zmierneho ruženca' 10. septembra 1955 vyhlásil minister Figl: „My všetci, ktorí sme tu dnes zhromaždení a ktorí sa s pokorou, ale i s pýchou považujeme za veriacich kresťanov, poznáme moc modlitby: Pred ôsmimi rokmi sme boli iba malou hŕstkou sotva 10 000 ľudí, ktorí sa zjednotili, aby sa denne spoločne modlili ruženec za mier a slobodu Rakúska. (V roku 1955 ich bolo už 500 000!) Ja som vtedy rád prijal pozvanie. Počas ôsmich rokov sme sa modlili bolestný ruženec a úpenlivo sme prosili, aby nám nebo úplne a celkom prinavrátilo našu slobodu a nezávislosť. Naša modlitba bola vypočutá. Dnes sa môžeme s radostným srdcom modliť slávnostný ruženec, poďakovať sa nebu, že bola vyslyšaná naša úpenlivá prosba a že môžeme byť opäť tým, čím sme boli: slobodným národom!"
Hoci si Hitler 13. marca 1938 Rakúsko pričlenil a 28. marca 1945 sem vpochodovali ruskí vojaci, krajine sa opäť podarilo získať slobodu. Za toto víťazstvo nad komunistickou okupáciou vďačí rakúsky ľud ružencu a jednoduchému františkánskemu pátrovi Petrovi Pavlíčkovi.
Pátra Petra sa počas 2. svetovej vojny v americkom zajatí veľmi hlboko dotklo fatimské posolstvo. Spoznal, aký význam má ruženec pre svetový mier a že politické rozhodnutia spočívajú oveľa viac v rukách modliaceho sa národa ako v rukách samotných politikov. Poznačený týmto presvedčením založil v roku 1947 spoločenstvo ,Zmierny ruženec', ktorého členovia mali za úlohu vyprosiť v duchu Fatimy slobodu Rakúska a svetový mier.
Do tohto modlitbového spoločenstva vstúpili i obaja rakúski kancelári Figl a Raab. Nielenže sa zúčastňovali na prosebných procesiách, ale často brali i sami s vierou do rúk ruženec. No na počiatku bol cieľ ich modlitby - sloboda Rakúska - v ďalekej budúcnosti.
Ešte v decembri 1954 vyhlásil ruský minister zahraničia Molotov rakúskemu ministrovi zahraničia Figlovi, že na uzavretie štátnej zmluvy nie je žiadna nádej. L. Figl vtedy P. Petrovi povedal: „ Teraz sa môžeme už iba modliť!"
O niekoľko mesiacov sa začal pripravovať prekvapujúci obrat. Po 354 bezvýsledných rokovaniach a 10 rokoch dôveryplnej modlitby a čakania podpísali 15. mája 1955 ministri zahraničia spojencov (USA, Francúzsko, Anglicko, Sovietsky zväz) a rakúsky minister zahraničia Figl na zámku Belvedere dlho vytúženú štátnu zmluvu.
„Podpisujeme s vďačnosťou Všemohúcemu a s radosťou voláme: 'Rakúsko je slobodné!'" Takto komentoval L. Figl tento veľký okamih v dejinách Rakúska. Niečo podobné povedal osobný sekretár spolkového kancelára Raaba: „V kancelárii sa Raab prehŕňal v poznámkovom kalendári z roku 1955. Otvoril ho v strede apríla, pri dňoch, keď sa rakúska delegácia nachádzala v Moskve. Bola tam poznámka: 'Dnes je deň Fatimy (13. apríl). Rusi sú tvrdí. Strelná modlitba k Panne Márii, aby svojím orodovaním pomáhala rakúskemu národu. '
Spolkový kancelár poznamenal: 'Vidíš, Prantner, bola to Panna Mária! Ona nám pomohla získať štátnu zmluvu!"
Nielen veriaci ľud, ale predovšetkým špičkoví politici považovali tento tak rozhodujúci politický vývoj za odpoveď neba na modlitbu ruženca státisícov veriacich.
Počas veľkej ďakovnej slávnosti hnutia ,Zmierneho ruženca' 10. septembra 1955 vyhlásil minister Figl: „My všetci, ktorí sme tu dnes zhromaždení a ktorí sa s pokorou, ale i s pýchou považujeme za veriacich kresťanov, poznáme moc modlitby: Pred ôsmimi rokmi sme boli iba malou hŕstkou sotva 10 000 ľudí, ktorí sa zjednotili, aby sa denne spoločne modlili ruženec za mier a slobodu Rakúska. (V roku 1955 ich bolo už 500 000!) Ja som vtedy rád prijal pozvanie. Počas ôsmich rokov sme sa modlili bolestný ruženec a úpenlivo sme prosili, aby nám nebo úplne a celkom prinavrátilo našu slobodu a nezávislosť. Naša modlitba bola vypočutá. Dnes sa môžeme s radostným srdcom modliť slávnostný ruženec, poďakovať sa nebu, že bola vyslyšaná naša úpenlivá prosba a že môžeme byť opäť tým, čím sme boli: slobodným národom!"